VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE

Ing. Andrej Šepitka, CSc., sa narodil 10.2.1930 v Cigle. Maturoval na Štátnom gymnáziu v Bardejove a štúdium chemického inžinierstva na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT ukončil v roku 1954 s vyznamenaním. Potom nastúpil ako interný ašpirant do Chemického ústavu SAV, na Oddelenie glycidov a biochémie. Kandidátsku dizertačnú prácu na tému "Otázky výroby a čistenia kyseliny mliečnej" obhájil v roku 1960. Tejto problematike sa venoval i ďalej, najmä pri poloprevádzkovom overovaní vynálezov a patentov prihlásených v roku 1962 na Ústrednom výskumnom ústave potravinárskom. Okrem uvedenej problematiky sa venoval aj problémom zadinového cukru, prírodným farebným látkam v potravinárskom priemysle, ako aj otázkam izolácie kyseliny citrónovej z vykvasených zápar.

Od roku 1964 pracoval vo Výskumnom ústave potravinárskom v Bratislave, kde systematicky rozpracúval výskum problémov prestupu tepla a vlhkosti pri potravinárskych procesoch a výrobách, najmä v súvislosti so sušením potravín a poľnohospodárskych produktov. Poznatky zo štúdia vplyvu vonkajších a vnútorných termodynamických podmienok na kinetiku sušenia a kvality vysušeného produktu sa využívajú aj v praxi, ako nálezy rozpracované pre konkrétne využitie, a v pedagogickej práci na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT.

Ing. Andrej Šepitka bol popredným československým potravinárskym odborníkom, vedúcim vedeckým pracovníkom, ktorý mal bohatú publikačnú a realizačnú činnosť. Je autorom a spoluautorom kníh, slovníkov, autorom viac ako 300 odborných vedeckých a popularizačných článkov, autorom mnohých autorských osvedčení, štúdií, súdnoznaleckých posudkov a návrhov pre priemysel, je autorom teórie a výpočtu sušenia v prefukovanej stacionárnej vrstve. Vypracoval koncepciu vývojového konštrukčného a projektového riešenia realizácie univerzálnej jednopásovej viacpásmovej sušiarne podľa AQ 73180. Je autorom mnohých koncepcií potravinárskeho priemyslu a výskumu, návrhov racionalizačných akcií na úsporu palív a energie v potravinárskom priemysle. Vypracoval návrh na využitie odpadového tepla kompresorových staníc tranzitného plynovodu na Slovensku na sušenie potravinárskych surovín, odpadového tepla štiavnych /brýdových/ pár a kondenzátorov v pivovaroch, odpadového tepla štiavnych pár  na sušenie cukrovarníckych rezkov a mnohých ďalších.

Svoje poznatky z tematickej oblasti úspor palív a energie zhrnul v knihe Energetika v technológiách potravinárskeho priemyslu.

Ing. Andrej Šepitka, CSc., zomrel 9. januára 1994 v Bratislave.

Uvedené informácie boli získané z dokumentov, ktoré poskytli manželka RNDr. Judita Šepitková, CSc. a dcéra Nina Vitteková, rodená Šepitková.

Ing. Michal Jačanin, CSc., sa narodil 19.11.1931 v Cigle. Štúdium na gymnáziu v Prešove a vo Svidníku ukončil v r. 1951 záverečnou skúškou s vyznamenaním. V r. 1955 ukončil Vysokú školu technickú v Košiciach (fakulta banská) a nastúpil do Výskumného ústavu rúd v Prahe. Tu pracoval na významných štátnych úkoloch z oblasti nových technológií úpravy rúd a vývoja meracej a regulačnej techniky.

Medzi jeho najvýznamnejšie a súčasne najnáročnejšie úkoly patrí Vývoj granulometra pre meranie a reguláciu pevných častíc rmutu v guľovom mlyne. Riešenie prístroja sa zakladá na inej koncepcii ako doteraz známe prístroje tohto druhu. Hlavnou súčasťou je komolý kužeľ, ktorý pracuje vo vertikálnej polohe a otáča sa okolo súboru špeciálnych vodných trysiek. Dvoje váhy granulometra pracujú na princípe Archimedova zákona. Ukončenie úkolu prebehlo prevádzkovými skúškami na závode Slovinky po dobu 72 hodín. Skúšky prebehli bez ľudskej obsluhy a boli hodnotene kladne. Granulometer i jeho ostatné funkčné jednotky boli patentované.

Pre reguláciu hustoty kvapalín vyvinul prístroj založený na diferenčnom výtoku kvapaliny zo dvoch otvorov a odvodil teoreticky i experimentálne novú výtokovú rovnicu. Tato problematika a jej riešenie boli predmetom dizertačnej prace, ktorú úspešne obhájil.

Od r. 1961 riešil problém nových flotátorov na pneumomechanickom princípe. Jeho skúšky prebehli v závode MKZ Chvaletice s veľmi dobrými výsledkami. Ku koncu r. 1961 bol flotátor pre dobré výsledky predaný do trvalého použitia. V zahraničnej literatúre bol tento flotátor popísaný až v r. 1964.

Pri štúdiu stykových uhlov tvorených vzduchovou bublinou na povrchu nesulfidických minerálov zistil, že intenzita flotačného procesu je závislá na koncentračnej rovnováhe na rozhraniu vzduch – roztok. Tento zjav bol Ing. Jačaninom zistený v r. 1956, zatiaľ čo v zahraničnej literatúre bol popísaný až v r. 1958.

V r. 1959-1961 sa aktívne zapojil do študijného programu vedeckej ašpirantúry. Ako vedecký ašpirant absolvoval štátne skúšky z jazykov ruského, nemeckého a anglického. Jazyk španielsky si osvojil pri svojom pracovnom pobyte na Kube. Štúdium vedeckej ašpirantúry ukončil obhajobou dizertačnej práce na Akadémii vied ČSSR v Prahe v r. 1961 a získal titul kandidáta technických vied. Predseda štátnej komisie uzavrel obhajobu dizertačnej práce Ing. Michala Jačanina oznámením, že menovaný je najmladším kandidátom technických vied v Československu.

V r. 1960 sa zúčastnil na Vysoké škole strojné 3-semestrálného postgraduálneho kurzu - automatizácie, regulácie a meracej techniky s technickými predmetmi ako matematika, elektrotechnika, teória a stavba regulátorov, teória nelineárnej regulácie a ostatné.

V r. 1970 bol Ústavom pre výskum rúd vyslaný na Kubu ako odborný poradca pre výskum rúd farebných kovov. Svojou pracou prispel k odbornému rastu pracovníkov metalurgického ústavu na Kube a k ich širšiemu rozhľadu vo vede a praxi. Pracovný pobyt na Kube trval 3 roky.

V r. 1977 na základe úspešného konkurzného riadenia bol prijatý do Štátnej komisie pre vedeckotechnický a investiční rozvoj v Prahe (SKVTRI). V komisii pracoval ako vedúci oddelenia technického rozvoja pre banský a hutnícky sektor. Od r. 1980 bol zástupcom ČSSR v koordinačnom centre zemí RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) pre spoločné riešene štátneho „Programu nové materiály“. Ako vedúci čs. delegácie na zasadnutiach vystupoval s československým stanoviskom. O ich záveroch po návrate informoval ministra SKVTRI  a zástupcov rezortov. Medzi ostatnými štátnymi programami bol „Program nové materiály“ hodnotený ako najnáročnejší a pre národné hospodárstvo najdôležitejší.

Počas svojej výskumnej činnosti publikoval články v časopise Rudy a zúčastňoval sa súťaží o najlepšie články.

Behom svojej výskumnej činnosti originálne vyriešil celkom 12 technických problémov, ktoré boli patentované a týkali sa meracej techniky pre regulačné účely.

Počas svojho výskumného obdobia navštívil niekoľko zaujímavých zemí, ktoré mali  veľký záujem o spoluprácu s Československom. Boli to štáty socialistického tábora, ale i štáty západnej Európy ako západné Nemecko (NSR) a Švédsko. Spolupráca s nimi bola veľmi úspešná a pre obe strany užitočná. Bohužiaľ, vďaka „nežnej revolúcii“ v roku 1989 bola táto spolupráca a jej výsledky zmarené.

Uvedené informácie poskytol Ing. Michal Jačanin, CSc.

Michal Stanič sa narodil 25 .7.1931 v obci Staškovce. Študoval na gymnáziu v Stropkove, kde dochádzal každý deň peši 13 km tam a späť.  Minulý režim mu neumožnil ísť hneď študovať na vysokú školu, lebo bol synom „kuláka“. Preto musel najprv dva roky pracovať v Chemických závodoch v Ústí nad Labem, aby získal robotnícky pôvod a tak mohol nastúpiť študovať na vtedajší Učiteľský inštitút v Prešove. Po úspešnom ukončení štúdia začal pracovať v roku 1958 ako riaditeľ ZŠ v Ruskej Vôli a v roku 1962 v Remeninách.

V roku 1963 dostal umiestenku ako učiteľ a zároveň riaditeľ Základnej deväťročnej školy 1. až 5. post. ročník v Cigle, kde pôsobil až do roku 1974. Počas vyše desiatich rokov jeho pôsobenia Michal Stanič urobil v obci Cigla kus dobrej práce.

Opravil a zveľadil školu, zaslúžil sa o vybudovanie kultúrneho domu a obecného vodovodu, založil klub mladých v budove vtedajšieho MNV, spravoval obecnú knižnicu, dokonca na JRD robil istý čas, keď to nemal kto, pokladníka. Spolu s mládežníkmi staval park a taktiež  s pomocou mladých ľudí a JRD vybudoval aj futbalové a volejbalové ihrisko v Lužku. S deťmi nacvičoval divadelné hry, kultúrne vystúpenia pri príležitosti rôznych sviatkov, v budove školy mal svoju premietaciu miestnosť, z ktorej premietal filmy, po ktoré jeho syn Miroslav peši chodil do Dubovej na poštu. Pán učiteľ Michal Stanič sa po celý čas snažil žiť s mladými ľuďmi a podporoval ich v tom, aby sa čo najviac vzdelávali, o čom svedčí aj fakt, že aj jeho veľkou zásluhou začalo študovať na vysokých školách z takej malej dediny veľa mládeže.

V roku 1974 bola škola pre nedostatok žiakov zrušená. Vtedy sa Michal Stanič presťahoval s rodinou do Svidníka a učil potom ešte v Krajnej Bystrej.

Michal Stanič zomrel 28.1.2000.

Larisa Šepiťková bola významná ruská režisérka, scenáristka, ba i herečka, predstaviteľka nových tendencií filmov 60. a 70. rokov.

Nebola síce priamo našou rodáčkou, ale jej otec Michal Šepiťka bol rodákom z Cigly a do Ruska sa dostal počas 1. svetovej vojny. Larisu v Rusku poznali ako Larisu Šepiťkovú. Pre tento fakt, že s hrdosťou nosila otcovo meno, kontaktovala sa s rodinou svojho otca a túžila navštíviť jeho rodisko, čomu však zabránila tragická autonehoda, jej právom patrí čestné miesto medzi našimi významnými osobnosťami.

Larisa Šepiťková sa narodila 6.1.1938 v Artemivsku. Vyštudovala na slávnej moskovskej filmovej škole VGIK (Vysoká škola umeleckého typu) pod vedením Olexandra Dovženka. V roku 1963 natočila absolventský film „Pot“, ktorý získal cenu za najlepší debut na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Ďalším filmom bol portrét vojenskej pilotky, ktorá sa nedokáže zaradiť do mierového života, „Krídla“ (1966). V roku 1967 natočila epizódu „Rodisko elektriny“ do poviedkového filmu k 50. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie „Začiatok neznámej éry“, ktorá ale skončila v trezore až do roku 1987. Nasledoval psychologický film podľa jej vlastného scenára „Ty a ja“ (1971) o mladom lekárovi, ktorý dáva prednosť kariére pred pomocou chorým.  V roku 1977 natočila vojnový snímok „Vzostup“ podľa novely Vasila Bykova, ktorý vykresľuje etické problémy tej doby. Príbeh dvoch partizánov, ktorí padnú do nemeckého zajatia a musia voliť medzi zradou a smrťou, získal cenu Grand Prix "Zlatý medveď" na filmovom festivale v Berlíne. Medzinárodne uznávaná filmová dráma z obdobia 2. svetovej vojny patrí k tomu najpôsobivejšiemu, čo sovietska kinematografia vytvorila. Hovorilo sa, že v roku 1978 Larisa navštívila slávnu bulharskú veštkyňu Vangu, ktorá predpovedala jej skorú smrť. Proroctvo sa vyplnilo. O rok neskôr pri natáčaní ďalšieho filmu „Lúčenie s Maťorou“ život talentovanej režisérky vyhasol pri autonehode 2.7.1979. Film dokončil jej manžel, režisér Elem Klimov, pod názvom „Lúčenie“. Elem Klimov natočil aj životopisný dokument o svojej manželke „Larisa“.

Literatúra:

Zuzana Zemanová-Hojdová: Larisa Šepiťková. Československý filmový ústav, Praha 1988.

Filmografia:

herečka: Poéma o mori (1959)

réžia: Krídla (1966), Začiatok neznámej éry (1967), Ty a ja (1971), Vzostup (1976)

scenáristka: Začiatok neznámej éry (1967), Ty a ja (1971), Vzostup (1976), Lúčenie (1981)

Zdroj: internet a informácie od pozostalých príbuzných Michala Šepitku.